J. Kumičák
Myšlienka, mať doma vlastný organ, ma napadla už v roku 1985, keď som u jedného opravára organov našiel starú "pedálnicu" (pedálovú klaviatúru) s 27 klávesmi (rozsah C – e1). Bola nepopísateľne špinavá, poznačená holubím trusom a rozožraná červotočom. Opravár bol rád, že sa jej zbavil za 300 Kčs a ja som sa tešil, že som za túto neuveriteľne nízku cenu získal prvú súčasť "ozajstného" organa.
Trvalo mi asi mesiac, kým som tento najmenej sto rokov starý drevený výrobok uviedol na chalupe do prijateľného stavu. Najprv som ho celý dôkladne, ale rýchlo, vydrhol vo vode. Potom som ho úplne demontoval, a pustil sa do čistenia častí, hlavne klávesov. Ukázalo sa, že jedinou účinnou metódou je oškrabanie šmirgľovým papierom, ktoré sa dalo urobiť – vzhľadom na členinosť a jedinečnosť diela – iba ručne. Účinnosť tejto nemodernej metódy zreteľne demonštruje porovnanie očistených a neočistených klávesov. Potom nasledovala impregnácia silne jedovatým Neopentalidolom a renovácia skončila niekoľkými vrstvami rôznych náterov. 
Výsledok námahy (foto z r. 2006) však stál za to!
Poznámka: Jasnú predstavu o zmenách spôsobených dôkladným očistením možno získať tiež porovnaním ošetrenej pedálnice s krycou doskou, ktorú som nechal neočistenú, lebo som jej záchranu považoval za zbytočnú.
Pedál hral v mojom postoji k budúcemu organu podstatnú úlohu preto, lebo reprezentuje jediný podstatný prvok techniky hry, ktorý nemožno preniesť na organ z iných nástrojov. Hra na organe je kombináciou hry na manuáloch a pedáli. Na manuáloch som sa naučil hrať hrou na klavíri, s pedálovou hrou som však nemal žiadne skúsenosti. Preto som za najbližšiu úlohu považoval ozvučenie pedálu. Za krátku dobu som zhotovil plošný spoj s jednohlasým generátorom zvuku a výšku tónu som menil radom trimrov. Trimre som nainštaloval rovno na telo pedálu, dal som si urobiť aj zváranú lavicu, ale veľa muziky som si neužil. Problém sa ukázal byť tam, kde som ho nečakal: pod klávesami som vystriedal všetky možné spínače, ale žiaden typ nebol dostatočne robustný. Skončil som pri komických zvončekových vypínačoch.
Navyše, hrať na samotnom pedáli nie je zvlášt veľká zábava a zvuk, ktorý generoval môj monofónny generátor bol dosť biedny – eufemisticky by sa dalo povedať, že sa "nepojil" so žiadnym polyfónnym nástrojom. Ale v tejto situácii som objavil to, o čom som nikdy predtým nepočul: hral som na husliach a doprevádzal sa pedálom! Vtedy som si myslel, že som objavil novú formu dua pre jedného sólistu, ale nedávno som o túto ilúziu prišiel, keď som sa dozvedel, že takto sa s obomi nástrojmi pohrával už Nicholas Bruhns (1665 - 1697). Môj vtedajší výkon však rozhodne nebol zrovnateľný s bravúrnou hrou Ch. Ganswindta, ktorej záznam som našiel nedávno na internete. Tento príklad demonštruje, že obmedzené možnosti môžu niekedy viesť k prekvapujúcim riešeniam.
V tom čase som dostal pozvanie na ročný prednáškový pobyt na univerzite v Uppsale a preto sa moje nadšenie pre stavbu organa prudko ochladilo. Zo Švédska som sa vrátil so syntetizátorom Yamaha DX21 (o dva roky sa pobyt zopakoval a z neho som si doniesol lacný Roland αJuno-1 z bazáru) a márne som sa pokúšal nájsť jednoduchý návod na "midifikáciu" pedálnice. Po čase som sa začal zaoberať FM syntézou zvukov pomocou lacného počítača ATARI ST 1040, vybaveného štandardne MIDI vstupom/výstupom, a pedál upadol do zabudnutia.
Vo februári 2006 som na internete náhodou natrafil na popis programu Aeolus, ktorý veľmi zdarilo emuluje píšťalový organ v prostredí Linuxu. Ako ukážky jeho zvukových možností odporúčam vypočuť si napríklad známu koledu Es ist ein Ros' entsprungen (2:49), Buxtehudeho chorálové prelúdium In Dulci Jubilo (2:15), alebo chorálové prelúdium J. S. Bacha, Kommst du nun, Jesu, von Himmel herunter, BWV650 (3:44). Pri počúvaní hudby generovanej Linuxom som si spomenul na svoj pedál, ktorý 20 rokov nečinne ležal na chalupe. I pustil som sa s novým elánom do stavby domáceho organa, s cieľom mať na svojom počítači napríklad Aeolus a ovládať ho pedálom a syntetizátormi Yamaha a Roland.
Ďalšie blúdenie po internete odhalilo existenciu množstva stránok o úspešných amatérskych projektoch stavby organov. Pre nášho čitateľa sú zaujímavé najmä české stránky
Veľmi mi však pomohli aj mnohé cudzojazyčné stránky, napríklad
Pri stavbe organa som sa rozhodol postupovať tak, aby každý čiastkový krok predstavoval užitočné priblíženie k cieľu a bol motiváciou pre kroky ďalšie. Stavbu som totiž chápal primárne ako zábavu a tá by mala prinášať výsledky dosť rýchlo – ak má byť zábavná. Prvý krok ku konečnému cieľu som preto videl v tom, aby sa z pedálnice stal zdroj signálov MIDI, ktoré by som mohol priviesť predbežne do syntetizátora.
Popis stavby organa uvádzam zhruba v chronologickom poradí.
Keďže som zvyknutý hľadať predovšetkým na cudzojazyčných internetových stránkach, našiel som najprv modul na stránke nemeckej firmy WIRA, kde sa mi zapáčilo riešenie s Hallovými senzormi. Už-už som sa chystal tento modul objednať, keď som objavil – podľa môjho názoru premyslenejšie – riešenie českej firmy Berio MIDI a bez dlhého váhania som si ho objednal. Po papiernictvách som potom hľadal všemožné magnety. Nazbieral som asi päť typov a veľkostí – všetko lacné, feritové, určené pre magnetické tabule a preto som sa obával, že ich pole nebude dostatočne silné. Keď bol modul Berio MIDI 32 ešte na ceste, riešenie s Hallovými senzormi sa mi prestalo páčiť, pretože neumožňovalo pružne a jednoducho adjustovať vzájomnú polohu magnetov a snímačov. Obrátil som preto pozornosť na riešenie s jazýčkovými snímačmi. U jedného miestneho dodávateľa som si požičal niekoľko typov týchto "reed sensors" a pustil som sa do skúšania interakcie medzi magnetmi a snímačmi. Ukázalo sa, že jazýčkový snímač Meder MK 67 B citlivo reaguje aj na najmenší a najlacnejší feritový magnet (priemer 16mm, hrúbka 5 mm) a zopne ho už vo vzdialenosti 5 mm. Spočiatku ma prekvapilo, že senzor vypínal keď os magnetu mierila do jeho stredu. Ale to som rýchlo pochopil: pole magnetu je solenoidálne, a v strede sa jeho účinok na jazýčky ruší. Ukázalo sa teda, že medzi zapnutím a vypnutím je v priebehu vertikálnej dráhy asi 10mm vôľa, čo v mojom prípade bola dostatočná rezerva. Tým bolo o voľbe druhu senzora rozhodnuté – Hallove ani optické senzory som už neskúšal. A o pár dní som dostal modul Berio MIDI 32.
Poznámka: Bod spínania pedálov, požadovaný normou AGO, sa nachádza v strede ich dráhy. Nečinná dráha pedálu sa dá ľahko nastaviť úpravou polohy magnetov a kedykoľvek ju možno v prípade potreby skrátiť o niekoľko milimetrov jednoduchým priložením ďalšieho magnetu na predchádzajúci.
Každý otvor, v ktorom sú klávesy mechanicky vedené, som na oboch koncoch dráhy klávesov opatril jednou plstenou vložkou (slúžia na tlmenie prudších úderov a tým odstraňujú aj nepríjemný zvuk klepania dreva po dreve). Vložky som prilepil disperzým lepidlom Wurstol – zostáva vraj pružné aj po stuhnutí. Keďže pokusy nasvedčovali tomu, že vzájomná poloha magnetov a senzorov nebude kritická, rozhodol som sa umiestniť senzory na hliníkovú lištu napevno a rovnako napevno pripevniť magnety na čelá klávesov, ktorých dĺžka kolísala iba v rozpätí 2 mm – neuveriteľná presnosť práce anonymného majstra staviteľa. Nepoužil som teda ani často spomínané prestaviteľné magnety, ani posúvateľné senzory. V mojom jednoduchom riešení je prestaviteľný jedine hliníkový nosič senzorov ako celok (v horizontálnom aj vertikálnom smere).
Keďže lepenie považujem za ideálnu metódu upevňovania malých súčiastok, prilepil som 27 kruhových magnetov na čelá klávesov a oproti ním som na hliníkovú lištu (20 x 35 mm) prilepil 27 snímačov s diódami (a kabelážou) podľa popisu dodaného s modulom Berio. Ako lepidlo som použil Chemoprén Extrém (Henkel). Magnety som na klávesoch umiestnil čo najďalej od snímačov, pretože v dôsledku stláčania plste počítam s postupným klesaním klávesov. Magnetické pole predstavuje ideálne rozhranie ("interface") a preto som sa rozhodol urobiť hranicu medzi starou pedálnicou a novou elektronikou akurát uprostred neviditeľného magnetického poľa a uholník s modulom som priskrutkoval na samostatnú dosku. Tým som uspokojil aj svoju záľubu v stavebnicovej (modulárnej) konštrukcii. Anonymný Orgelbaumeister urobil na spodnej časti čela pedálnice po celej jej šírke asi 6mm vybranie, ktorého cieľ mi zostáva neznámy, ale v snahe využiť všetky danosti artefaktu, som z tejto náhodnej okolnosti vyťažil jednoduchý spôsob uchytenia dosky tak, aby bola ľahko odnímateľná.
Modul sa teda nachádza pod pedálnicou (v bezpečnej vzdialenosti od klávesov). V tejto polohe sa ľahko ovládajú spínače DIP, pri prípadnej diagnostike je aj kontrolná signalizácia dobre viditeľná. Pri finalizácii celého nástroja počítam s jednoduchým zakrytím modulu priskrutkovaním vhodného krytu.
Aby som už mohol cvičiť techniku pedálovej hry – hoci len s týmto provizórnym MIDI-ovládačom pripojeným k syntetizátoru – potreboval som ešte lavicu (syntetizátor sa už niekde položí). Tá pôvodná sa mi totiž po 20 rokoch skladovania v zaprášenom prostredí povaly chalupy zdala nevhodná. Môj panelákový byt má jednu štandardnú vlastnosť: neuveriteľne malú plochu. Moja pedálnica, naproti tomu, má jednu neštandardnú vlastnosť: medzi krajnými klávesmi a rámom konštrukcie je na oboch stranách medzera asi tak na dva klávesy. Každý centimeter úspory na šírke je v malom byte ziskom, preto som nezvolil obvyklú koncepciu lavice, ktorá prekrýva celú pedálnicu, ale rozhodol som sa postaviť jej nohy do spomínaných medzier. A keďže som netrpezlivý, rozhodol som sa pre lavicu zváranú. Zručný zvárač mi lavicu zvaril z narezaných profilov Jäkl 25 x 25 mm za pár minút. Po natretí, montáži priestoru na ukladanie nôt a závesnom pripevnení kuchynskej pracovnej dosky z Baumaxu vyzerala celkom prijateľne. Cvičenia mohli začať!
Poznámka: Po pár mesiacoch, keď som hotový nástroj priniesol na chalupu, pôvodná lavica sa mi po týždni používania zapáčila viac než tá nová. Preto som ju upravil a teraz mám lavice dve: jednu doma a jednu na chalupe.
Súbežne s prípravou týchto zariadení, tiež potrebných pre hru, som pracoval aj na tvorbe základného kameňa budúceho organa: na generátore zvukov. Predtým som usúdil, že by bolo celkom zaujímavé mať organ aj na chalupe a preto som všetky tieto práce robil pre prenosný počítač (Fujitsu Lifebook), s tým, že úspešnú inštaláciu zopakujem aj na počítači stolnom, tzv. "desktope". Keďže som si ako zdroj zvuku vybral Aeolus (hlavne preto, že nie je náročný na rýchlosť procesora, ani na operačnú pamäť), musel som na svoje počítače nainštalovať operačný systém Linux, ktorý som doposiaľ nepoužíval.
Inštalácia Linuxu (Gentoo) nepredstavovala väčšie problémy, horšie to bolo so zvukom. Ako každý operačný systém, potrebuje Linux pre chod všetkých prídavných zariadení – teda aj zvukovej a MIDI karty – svoje ovládače. Výrobcovia kariet však o podporu Linuxu nestoja, lebo nie je komerčne využiteľný a nemožno teda od neho očakávať zisk, a ovládače teda neponúkajú. Tie (nazývajú sa často "firmware") sú dielom nadšencov Linuxu a je dosť jasné, že ich sortiment nebude zvlášť široký. Prvou úlohou pri tvorbe zvukovej aplikácie v Linuxe je teda overenie podpory periférií, ktoré chce človek používať. Našťastie sa oblasť zvuku v Linuxe rýchlo rozvíja (ako tzv. Linux Audio) a už jestvujú dokonca prehľady dostupných ovládačov. Z jedného takého zoznamu som zistil ovládač pre moju podpriemernú zvukovú kartu VIA AC'97 Audio, ktorú mám osadenú náhodou v oboch počítačoch.
Ďalším krokom bolo pripojenie manuálov a pedálu, ako zdrojov MIDI signálov, k počítaču. Ukázalo sa, že všetky požiadavky (vrátane počtu: tri manuály a jeden pedál) splní USB MIDI interface Midisport 4x4, produkt firmy M-Audio. Ten som si objednal internetom u firmy Muziker za 4.500 Sk a dostal kuriérom (za poplatok 89 Sk) na druhý deň. Predtým som si, pochopiteľne, z internetu stiahol potrebný "firmware".
Zostávalo mi iba pár hodín pohrať sa s nastavením kanálov a inými drobnosťami a z môjho prenosného počítača sa (cez kvalitný zosilňovač a solídne reproduktory) začali rozliehať vznešené tóny simulovaného organa. Čitateľ si môže o mojom nadšení urobiť jasnú predstavu vypočutím Bachovho Prelúdia a fugy C dur BWV547. Toto dielo je pomerne dlhé (9:19), ale dobre ukazuje akú aproximáciu mohutného organového zvuku možno od Aeolusu očakávať. Moje potešenie nemalo konca-kraja: mal som nádherne znejúci hudobný nástroj, ktorého chod si okrem modulu pre pedál vyžadoval iba jediné zariadenie navyše oproti tomu, čo som mal pred stavbou. Lacnejší organ si ani neviem predstaviť! Ozvučenie stolného počítača sa už nestretlo so žiadnymi problémami.
Treba poznamenať, že v počiatkoch som sa zaoberal aj myšlienkou, použiť na generovanie zvuku zvukové karty používajúce tzv. SoundFonty. Odrádzali ma však mnohé internetové diskusie o ich spozdení (medzi stlačením klávesy a zaznením tónu), ktoré naznačovali, že je to pri tomto riešení dosť zásadný problém, ktorého prekonanie si môže vyžadovať až výmenu procesora za rýchlejší, so všetkými (nielen finančnými) následkami. Túto cestu k cieľu som definitívne opustil po tom, čo som pod Windows vyskúšal program Timidity, na ktorom pán Žurek postavil svoje riešenie organa. Spozdenie (anglicky označované ako "latency") bolo na mojom stacionárnom počítači takmer sekundové, čo doslova znemožňovalo hru.
Je celkom pochopiteľné, že zo znejúceho organa som sa kochal pár dní, ale potom prišiel čas opustiť provizórium a uviesť dielo do definitívneho stavu. Ináč povedané, bolo treba všetko umiestniť tak, aby som si mohol sadnúť na lavicu a po zapnutí – ideálne jedného – vypínača hrať. Veď kvôli tomu som to všetko robil. A keďže Aeolus je stavaný pre tri manuály, začala ma lákať predstava pridať ešte jeden lacný syntetizátor z bazáru.
Samozrejme, že riešením tzv. hracieho stola (angl. console, nem. Spieltisch) som sa zaoberal už od samého začiatku mojích záujmov o stavbu organa. Ešte pred dvadsiatimi rokmi som v knihe V. Bělského, Náuka o varhanách {Editio Supraphon, Praha 1982}, našiel na str. 84-87 popísaný typický hrací stôl a na str. 86 obrázok so základnými rozmermi. Tieto rozmery som už vtedy zrovnával s meraniami na pár organoch. Neskôr som sa dozvedel, že Zväz nemeckých staviteľov organov (Bund Deutscher Orgelbaumeister, v skratke BDO) a po ňom aj obdobná americká organizácia (American Guild of Organists, AGO) vydali záväzné normy o tom, ako majú hracie stoly vyzerať. Keďže však obe organizácie chcú zarobiť ešte aj na párstránkových brožúrkach, svoje smernice na internete buď húževnate neuvádzajú, alebo uvádzajú iba krátky výťah. Namiesto nich som však našiel podrobný výkres British Organ Console Dimensions odporúčanej normy z r. 1967 a tam uvedené podrobné údaje som prijal za normu pre seba, ktorou som sa v hrubých rysoch aj riadil. Normy BDO ani AGO ma už netrápili: veď čo môže záležať na tom, či môj hrací stôl bude mať rozmery podľa britských, nemeckých, alebo amerických noriem?
Poznámka: Po čase sa aj tento dokument zo stránky www.sidneys.org stratil, preto odkazujem na jeho kópiu, ktorú som si prozreteľne uložil.
Na tomto mieste sa musím zdôveriť so svojou nevôľou voči úpadku nábytkárskeho (či všeobecne drevárskeho) priemyslu. Klasické "laťovky", dosky vyrábané serióznym lepením drevených latiek a opatrené kvalitnými dýhami, boli kedysi v polovici sedemdesiatych rokoch nahradené (neviem, či len v ČSSR, alebo všade na svete) "drevotrieskovými doskami". Tie sa, pokiaľ viem, vyrábajú lisovaním pilín zmiešaných s lepidlom, a výlisok sa polepuje hádam mikrónovou imitáciou dýh. Okrem vnútornej absurdnosti postupu, pri ktorom sa pôvodne plné drevo pomelie na piliny, z ktorých sa potom lepia "dosky", majú tieto produkty aj iné podstatné nedostatky: sú neobrábateľné (skúste ich hobľovať), ťažké, a hlavne málo pevné. Polica z takej dosky sotva unesie bez prehnutia pár kníh, nemôžete do nej bez rizika vyvŕtať otvor, ak do nej raz zaskrutkujete skrutku, druhýkrát to už na tom istom mieste bez následkov nemôžete zopakovať. Nábytok z takých "dosák", ktorý som pri rôznych príležitostiach získaval, som musel po kúpe vždy všakovak vystužovať, podopierať. Neviem, na čo sa taký materiál hodí, ale jeho použitie na výrobu dreveného nábytku by malo byť prísne kontraindikované.
Po takých skúsenostiach, ktoré sú každému amatérskenu stolárovi na Slovensku k dispozícii, moje úvahy celkom prirodzene skončili pri predstave kovovej konštrukcie aj v prípade hracieho stola. Rozhodol som sa stôl riešiť ako zváraný rám, opatrený len z dekoračných dôvodov drevenými doskami. Netypickým prvkom mojej konzoly bolo to, že bola obmedzená "okrajovou podmienkou": manuály mali byť tvorené komerčnými syntetizátormi a to dokonca rôznych značiek. Najväčší problém mi spôsobovala požiadavka vertikálnej vzdialenosti hracích plôch klávesov susedných manuálov, ktorá má byť (podľa spomínanej britskej normy) 63-70 mm. Tento rozmer treba dodržať z veľmi vážneho dôvodu techniky hry a podľa môjho názoru nepripúšťal žiaden väčší kompromis, zvlášť nie taký aký vídavame pri produkciách zábavnej hudby. Dlho som sa preto trápil problémom, ako dostať dva syntetizátory s výškou okolo 80 mm do požadovanej vzdialenosti. Uvažoval som dokonca o tom, že ich zbavím "obalov", a nejakým spôsobom spojím holé klávesnice. Jedného dňa som však nástroje položil rovno na seba a zistil som, že v takej polohe je hracia plocha klávesnice Roland iba 62 mm nad hracou plochou klávesnice Yamahy. Tak sa zrodilo dokonalé riešenie: na plochú dosku treba postaviť Yamahu a ďalšie syntetizátory postaviť zadnými "nožičkami" na presne vymerané police a prednými nožičkami na dolné syntetizátory (prípadne tieto nožičky ešte skrátiť, alebo úplne odstrániť). Keďže toto riešenie vychádza zo špecifík tvarov nástrojov, ktoré som mal k dispozícii, prípadným tretím syntetizátorom by mal byť opäť Roland – tentoraz však už 5-oktávový αJuno-2, ktorý sa od toho, ktorý mám, tvarovo líši iba šírkou a použil by sa ako druhý. Hneď som jeho kúpu inzeroval.
Pri čakaní na odpoveď som uvažoval, či Juno-1 posunúť o oktávu doprava, čím by som sa zbavil nutnosti robiť niečo s pomerne veľkými modulačnými prvkami Yamahy. Nakoniec som sa však rozhodol pre štandardné riešenie: interpretácia barokovej hudby sa síce zaobíde bez piatej oktávy – ale tej hornej. A klávesy rovnakej nominálnej výšky by naozaj mali byť nad sebou. Preto som Yamahu rozobral, aby som z nej odstránil ovládacie kolieska. Po otvorení nástroja sa však ukázalo, že kolieska sa dajú ponoriť dovnútra tak, že neprevyšujú horný okraj nástroja, bez nutnosti zásahu do elektrického zapojenia.
Po mesiaci čakania (a hľadania po rôznych bazároch) som však pochopil, že konkrétny nástroj (navyše v použiteľnom stave) len tak skoro nenájdem a preto som sa začal obzerať po nejakom inom riešení. Cenou i rozmermi sa mi najviac zapáčil Roland GW-7. Ako manuál bol síce zbytočne drahý, ale usúdil som, že nebude od veci mať doma aj multitimbrálny syntetizátor použiteľný aj na "neorganové" hudobné produkcie. Hlavne keď jednoúčelové MIDI klávesnice nie sú oveľa lacnejšie a väčšinou sú dokonca rozmernejšie. Preto som si GW-7 dal poslať – opäť z obchodu Muziker. Ukázalo sa, že rozmery má naozaj vyhovujúce a dal sa do mojej konzoly celkom ľahko zakomponovať. Chýbal už iba stojan na noty, ktorý som z núdze a celkom provizórne zhotovil z odporných drevotrieskových dosák. Dopracoval som sa tak k plne funkčnému nástroju, ktorý ukazuje nasledujúca fotografia (stav z 26. 11. 2006).
To, čo sa na nej dá vidieť, vyzerá ako takmer hotové dielo s nerovnako dlhými manuálmi, MIDI ovládačom umiestneným napravo od druhého manuálu, príliš robustným notovým pultom a neprakticky vysoko umiestneným syntetizátorom. To, že nástroj je takmer hotový, je však iba zdanie, pretože urobiť toho zostáva ešte veľa. Výhľad na monitor je pre hráča nepraktický, ovládanie registrov bezdrôtovou myšou pohybom po lavici nie je bohvieako dômyselné, pripojenie na viacúčelový zosilňovač je možné len vďaka konkrétnemu "stavebnému" umiestneniu (organ je určený pre inú miestnosť bez tohoto zosilňovača). So všetkým som, samozrejme, počítal: na vrchol konštrukcie sa ešte umiestni doska, na ktorú postavím samostatný zosilňovač (nepotrebný JVC), reproduktory a monitor. Na kovový rám priskrutkujem dosky, čím dielo získa dojem uzavretej skrine. Na vhodné miesta umiestnim žiarivkové svietidlá na osvetlenie notového pultu a pedálu. Lavicu opatrím hrubou doskou na sedenie, bočnými stupienkami, policou na odkladanie nôt. Ale to si bude vyžadovať ešte veľa času. Teraz si doprajem asi pol roka odpočinku a nerušenej hry, kvôli ktorej som si kúpil aj plátené tanečné tretry od firmy IVAR a striedam ich so starými poltopánkami s koženou podrážkou (také sa dnes už nevyrábajú), na ktoré som si dal pripevniť kožené podpätky. Ešte som nezistil, v akej obuvi sa mi hrá lepšie, ale zdá sa, že zostanem pri starých topánkach ...
(Pokračovanie)
(Príspevok sa bude rozširovať súbežne so stavbou organa.)
Návštevy:
(od 1. 10. 2006)
